Na túto otázku asi neexistuje záporná odpoveď. Veď kto z nás by chcel byť farboslepý? Silu farieb je najlepšie vidieť u malých detí, kde vždy platí farebnejší rovná sa lepší. Potom len krútime hlavou, akú zmrzlinu či sladkosti si poväčšine vyberú. S rastúcim vekom sa to však trošku mení a to nielen pri zmrzline, ale aj v grafickom či písomnom prejave, kde veselé farebné obrázky postupne nahradí čierne alebo modré „seriózne“ písmo, kde by sa o láske k farbám dalo oprávnene pochybovať. Písomný prejav však používame okrem uchovávania informácií či písania románov aj pri učení sa, alebo riešení zložitejších problémov. Každý z nás určite pozná ten okamih, keď si už na „to“ musí zobrať pero a papier. Ako však vyzerá grafika takéhoto riešenia? Nie sú to poväčšine úryvky textu, slová, odrážky, sem-tam nejaká šípka a to všetko v jednej farbe? Takýto prístup by sme mohli prirovnať k pokusu odbehnúť maratón na jednej nohe. Možno sme lenivý zabezpečiť si farebné perá, alebo sa bojíme, že by sme vyzerali príliš detinsky? Nikto asi nebude pochybovať o význame farieb na nasledovnom obrázku:
V jedno nedeľné ráno mama s dcérkou pripravovali obed. „Prečo pečieš vždy to kura v pekáči a nie na plechu?“, pýta sa zvedavá dcéra. „Neviem, aj moja mama to vždy takto robila.“ Dcére to nedalo a preto sa opýtala babky. „Vieš, ja som mala krátku rúru a klasický plech by tam nevošiel.“ Úsmevné, ale v mnohom sme na tom rovnako. Vyrástli sme v istom prostredí a systéme, kde nás naučili fungovať a pracovať a mnohé berieme jednoducho ako fakt, nad ktorým nás ani nenapadne sa zamyslieť. Prečo si šnurujeme topánky práve takto, prečo väčšina píše poznámky do riadku modrým perom a zakaždým keď zazvoní telefón nechá rozhovor s deťmi alebo priateľom uprostred vety? Keď sa raz čosi naučíme, prenecháme to akémusi automatu, žiaľ, často aj vtedy keď ide o oveľa dôležitejšie veci...
Určite poznáte organizáciu TED, ktorá prináša krátke a zaujímavé vystúpenia rôznych osobností z rozličných oblastí života. Občas si pozriem nejakú nahrávku z ich akcií a nedávno som našiel prezentáciu Briana Robertsona - Holacracy: A Radical New Approach to Management. Som fanúšik konceptu slobody v práci a štruktúry bez hierarchií (peer-to-peer), a preto spomínané video bolo pre mňa podnetom preskúmať tento prístup podrobnejšie. V nasledujúcich riadkoch by som sa chcel v „kocke“ podeliť o to, čo som sa dozvedel.
Poctivá oranžáda, poctivé remeslo... V poslednom čase som slovo poctivý začal akosi viac registrovať v reklamách či na nálepkách tovarov. Ide o návrat ku kvalite, o zlepšenie výrobných procesov, alebo len o využívanie pojmu? Tak či onak, asi je to signál, že si začíname uvedomovať nedostatok a potrebu tohto dnes tak vzácneho prístupu. Máme tu globálne rozšírenú hnilobu, ktorá čoraz účinnejšie infikuje a likviduje spoločnosť. Kto chce vedieť viac, nech si prečíta napríklad knižku Zlé peniaze od Juraja Karpiša, ktorá nekompromisne odhaľuje nekalé praktiky finančných inštitúcií prepletených so štátmi. Chamtivosť, túžba po moci a neprehľadne zauzlený systém, ktorým manipulujú s peňažnými prostriedkami nakoniec vedú k nezodpovednosti, neprimeraným trhovým bublinám, bezbrehému konzumizmu a okrádaniu ostatných. A pritom vás v médiách budú presviedčať o tom, aké nevyhnutné sú ich intervencie pre ekonomický rast. No nielen na tých najvyšších miestach sú takéto problémy...
Už sú predo dvermi, dočkali sme sa. V nedeľu sme zapálili poslednú sviečku a Matúško netrpezlivo spočítal koľkokrát sa ešte vyspí, kým si pod stromčekom nájde darček. My staršie dietky božie zvyšujeme tempo, zháňame posledné veci a dobroty na stôl čo odlíšia sviatočnú chvíľu. Tlačenica v obchodoch, hukot vysávača, naraz všetko stíchne a rodina sadá k stolu.
Blog