Určite poznáte organizáciu TED, ktorá prináša krátke a zaujímavé vystúpenia rôznych osobností z rozličných oblastí života. Občas si pozriem nejakú nahrávku z ich akcií a nedávno som našiel prezentáciu Briana Robertsona - Holacracy: A Radical New Approach to Management. Som fanúšik konceptu slobody v práci a štruktúry bez hierarchií (peer-to-peer), a preto spomínané video bolo pre mňa podnetom preskúmať tento prístup podrobnejšie. V nasledujúcich riadkoch by som sa chcel v „kocke“ podeliť o to, čo som sa dozvedel.
Poctivá oranžáda, poctivé remeslo... V poslednom čase som slovo poctivý začal akosi viac registrovať v reklamách či na nálepkách tovarov. Ide o návrat ku kvalite, o zlepšenie výrobných procesov, alebo len o využívanie pojmu? Tak či onak, asi je to signál, že si začíname uvedomovať nedostatok a potrebu tohto dnes tak vzácneho prístupu. Máme tu globálne rozšírenú hnilobu, ktorá čoraz účinnejšie infikuje a likviduje spoločnosť. Kto chce vedieť viac, nech si prečíta napríklad knižku Zlé peniaze od Juraja Karpiša, ktorá nekompromisne odhaľuje nekalé praktiky finančných inštitúcií prepletených so štátmi. Chamtivosť, túžba po moci a neprehľadne zauzlený systém, ktorým manipulujú s peňažnými prostriedkami nakoniec vedú k nezodpovednosti, neprimeraným trhovým bublinám, bezbrehému konzumizmu a okrádaniu ostatných. A pritom vás v médiách budú presviedčať o tom, aké nevyhnutné sú ich intervencie pre ekonomický rast. No nielen na tých najvyšších miestach sú takéto problémy...
Bola raz jedna škola. Na telesnej výchove sa učilo behať, liezť a plávať a zo všetkého sa vyžadovali primerané výsledky. Veverička bola vynikajúca v lezení, ale nešlo jej plávanie. Aby nemala štvorku z plávania, zanedbávala lezenie a intenzívne sa venovala plávaniu. Takto nakoniec dosiahla v každej disciplíne uspokojivé výsledky. Podobne bola na tom kačka či zajac. Zo všetkých sa nakoniec stali priemerní športovci. Kde sme trávili väčšinu času počas štúdia, alebo čo vyžadujeme od detí? Trénovať to čo ide bez problémov, alebo tam kde to nejde? A ako potom vyzerá náš pracovný život? Máme možnosť robiť to čo nás baví, alebo to proste cez ten deň nejako vydržíme, však živiť sa niečím treba? Koľko ľudí by neprestalo chodiť do práce, alebo by robilo to čo robí rovnakým spôsobom aj naďalej, keby sa stalo, že by už viac neboli na túto prácu existenčne odkázaní ?
Autom prechádzam nádhernou kopcovitou krajinou a slnečnú atmosféru dotvára jemná hudba z rádia. Cestujem na letisko, kde mám vyzdvihnúť kolegu z Nemecka a poobede nás čaká príprava obchodnej prezentácie na zajtrajšie stretnutie v jednej firme. Celý týždeň je perfektne naplánovaný, keď tu pokojnú atmosféru rozorve nečakaný telefonát s urgentnou žiadosťou o pomoc. Je po plánoch. Nasleduje škrtanie, presúvanie, plátanie a žonglovanie s jednotlivými úlohami, aby sa nakoniec aj tak nič nevymklo pôvodným zámerom. Nakoniec nasleduje výbuch hnevu so želaním mať svoj život pod kontrolou a neposkakovať ako pajác, čo plní plány a túžby vplyvnejších. Dožijem sa toho vôbec niekedy?
Slovo líder alebo šéf väčšinou nebudí príjemné emócie. Je to asi vďaka nie príliš dobrým skúsenostiam z mnohých miest a situácií v našom živote. Spomienky zo školských čias či zo zamestnania hovoria o kríze takzvaných hierarchických vzťahov. Jednoducho nikomu z nás nie je príjemné ak má niekto moc riadiť, či ovplyvňovať náš život proti našej vôli. Koniec koncov úloha vodcu je aj tak niekde úplne inde. Keď je dieťa v úzkych, beží za ockom či mamou po radu a pomoc. Vodca by mal byť majster, ktorého hlavnou úlohou je služba iným, keď im svojou múdrou radou a oporou pomáha na ceste životom, či už sa jedná o výchovu, vzdelávanie alebo zamestnanie. Model ideálneho vodcu výstižne a pútavo opísali Ken Blanchard a Phil Hodges v diele Viesť ako Ježiš. Spomínanú knižku som dostal nedávno k narodeninám a odporúčam prečítať si každému. Nakoniec každý z nás je povolaný byť vodcom, či už vo vlastnej rodine, v priateľských spoločenstvách alebo poniektorí aj formálne vo svete biznisu. Čo to teda znamená byť vodcom?
Značka biznis