Po viacdennom namáhavom stúpaní, kde sa striedala hmla so zábleskami slnečných lúčov a cestu často lemovala nepriehľadná spleť zelene, som sa zrazu ocitol na vrchole úžasnej hory. Zmätok a útrapy vystriedal dych vyrážajúci pohľad a všetko zrazu dostalo svoj zmysel. Nie, tento krát nejde o turistiku horskou prírodou, hovorím u učení sa, o cestovaní za poznaním. Moje školopovinné deti by, žiaľ, asi nesúhlasili s takýmito prirovnaním. Možno ani mnohí z vás. Učenie sa je však naozaj niečo ako fascinujúca turistika, keď vieme ako na to a poznáme určité princípy. Čo by sme teda mali o ňom vedieť?
Poznáte tento vtip? Šéfova kancelária je miestnosť, do ktorej sa vchádza s vlastným názorom a vychádza so šéfovým. Aj keď dobre vieme, že to nie je pravda, koľko krát sa takto správame, alebo sa s takýmto prístupom stretávame... Paradoxne, možno práve medzi tými najbližšími. Pri rôznych názoroch vyťahujeme svoje logické argumenty, zvyšujeme hlas, používame pozíciu sily, aby sme si presadili to svoje. Keď druhá strana pokrčí plecami, skloní hlavu a neochotne prikývne, cítime sa víťazne a možno si aj naivne myslíme, že uznala naše argumenty. Z pozície nestranného diváka to tak občas vyzerá.
Nemám na to talent, nemá zmysel sa o to snažiť. Nehádaj sa, je to tak, takto to písali v novinách. Niečomu nerozumiem? Hodím to za hlavu a už sa tým nechcem ďalej zaoberať? Tak toto je určite blbosť, to nikdy nemôže fungovať. Stretávame sa s tým, občas v silnejších, občas v nepatrnejších odtieňoch, občas u seba, občas u druhých. Problém týchto postojov je, že sa sami diskvalifikujeme, sami si zakladáme putá. Základným predpokladom rastu je však otvorená a súčasne aj kritická myseľ. Vytváraním konštruktívnejších postojov môžeme nakoniec radikálne zmeniť celý náš život. Pár typov ako na to:
Kdesi som počul a aj čítal, že je dobré, keď si človek večer pred spaním prebehne prežitý deň ako krátky film, samozrejme optikou vďačnosti za to, čo sa podarilo, ale aj za poučenie, ktoré sme dostali cez tie nepríjemnejšie situácie. No nielen počul, ale sa to dokonca snažím aj robiť a to nie len na dennej báze. Myslím, že je užitočné zhodnotiť aj týždeň, mesiac, rok, či určitý úsek života. Pri pohľade späť treba zapojiť čo najviac logiky a úprimne hľadať všetky možné súvislosti. Každá činnosť zanecháva svoju stopu. Napríklad, ak reagujeme na každé pípnutie mobilu, Outlooku či Facebooku, postupne strácame schopnosť sústrediť sa a aj v dlhšom nerušenom úseku si sami podvedome hľadáme akési rozptýlenie a „odbehnutie“ od riešeného problému. Iné zvyky nás, naopak, dokážu postupne a potichu niesť dopredu a pri pohľade späť sa možno celkom začudujeme aký kus cesty sa nám podarilo prejsť. V tomto krátkom blogu sa chcem s vami podeliť o pozitívny prínos pravidelnej tvorby myšlienkových máp tak, ako to vidím u seba asi po päťročnom odstupe.
Ako deti sme často začínali svoje sny touto vetou. A nielen sny, vyjadrovali sme tým aj určitú nespokojnosť s aktuálnym stavom a odhodlanie to zmeniť akonáhle budeme môcť. Nedávno som si akosi spontánne uvedomil, že tento vzorec myslenia sa stále podvedome objavuje v mojej mysli, hoci zo štatistického hľadiska už mám skoro polovicu života za sebou. Kedy teda už budem konečne „veľký“? Najskôr to bolo spraviť vodičák, potom „výšku“, nájsť si prácu, založiť rodinu, teraz je to postaviť dom, vybudovať firmu... Popri takomto zameraní a dosahovaní cieľov zažijem veľa pekných vecí, ktoré si však, žiaľ, uvedomím až pri pohľade späť. Zabudol som sa z nich tešiť, keď boli v čase „teraz“.
Značka osobný rozvoj