Jeden cudzinec sa pri vstupnej bráne pýta starého človeka: „Chcem sa prisťahovať do vášho mesta, aký ľudia tu žijú?“ „A aký žili tam odkiaľ prichádzaš?“ „Dobrí.“ „Tak len smelo ďalej, aj tu takých nájdeš.“ Po istom čase prišiel ďalší cudzinec s tou istou otázkou a dostal rovnakú protiotázku: „A aký ľudia žili tam odkiaľ prichádzaš?“ „Joj, veru zlí, nepríjemní..“ „Tak to tu radšej nechoď, aj tu sú takí,“ odporučil mu starec. Dôležitosť a vážnosť našich myšlienok nám pripomína aj sväté písmo napríklad v týchto veršoch: Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah. (1Jn3,15 ) Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci.(Mt5,28)
Na konci školenia mi raz jeden účastník sklamane povedal: „Nemyslel som si, že za tým bude toľko námahy. Očakával som, že nám len poviete nejaký účinný postup a automaticky mi to učenie pôjde lepšie.“ Rýchle a ľahké riešenia máme radi a postupne si na ne aj zvykáme. Potrebujeme nejakú informáciu, recept či radu? Vytiahneme z vrecka mobil, naťukáme otázku do Googlu a je to. Bolí nás hrdlo či hlava? Premýšľame, ktorá tabletka najrýchlejšie zaberie a utekáme do lekárne. Chceme chlieb, mlieko či ovocie? V obchodoch to všetko máme ihneď na dosah. Predstava ako funguje svet sa zmenila.
Americký študent Joseph Cambell ešte v roku 1949 prišiel s postrehom The Hero with a Thousand Faces (hrdina s tisícimi tvárami), inak známym aj ako cesta hrdinu, v ktorom popisuje všeobecný model rozprávok, povestí či mnohých iných literárnych diel. Hrdina žije všedný život, až raz príde okamih zmeny, volanie dobrodružstva, dospelosť, nespokojnosť či nečakaná výzva. Po určitom váhaní a obavách sa vydáva na náročnú cestu, na ktorej ho sprevádzajú rôzni radcovia či mentori. Postupne prichádza okamih, akási hranica, kde sa stráca pevná pôda pod nohami, svet je neznámy a prichádzajú skúšky a problémy vedúce až na hranicu smrti, na ktorej napokon nachádza riešenie a nový život. Prejdená cesta mení hrdinu, ktorý si naspäť prináša poklad skúseností a schopností meniť svet k lepšiemu.
Kde bolo tam bolo, v istom meste, v jednej starej škole, bola raz v knižnici krásna kniha s lákavým obalom. Keď ju však deti otvorili, bola prázdna, a tak ju postupne prestali brať do rúk, až skončila v kúte. Našťastie tam neostala celkom sama, ale sa stretla s jednou stratenou fľaštičkou atramentu, s ktorou spoločne nariekali nad svojim nešťastným osudom. Jedného dňa vletelo cez okno do knižnice dlhé labutie pierko. Po chvíli spoločného nariekania labutie pierko zrazu dostalo nápad, že svoj osud môžu zmeniť, a tak začali vytvárať veselé príbehy pre deti. Kniha poskytla čisté strany, fľaštička atrament a pierko zručne maľovalo úhľadné písmenká a pútavé obrázky.
Na túto otázku asi neexistuje záporná odpoveď. Veď kto z nás by chcel byť farboslepý? Silu farieb je najlepšie vidieť u malých detí, kde vždy platí farebnejší rovná sa lepší. Potom len krútime hlavou, akú zmrzlinu či sladkosti si poväčšine vyberú. S rastúcim vekom sa to však trošku mení a to nielen pri zmrzline, ale aj v grafickom či písomnom prejave, kde veselé farebné obrázky postupne nahradí čierne alebo modré „seriózne“ písmo, kde by sa o láske k farbám dalo oprávnene pochybovať. Písomný prejav však používame okrem uchovávania informácií či písania románov aj pri učení sa, alebo riešení zložitejších problémov. Každý z nás určite pozná ten okamih, keď si už na „to“ musí zobrať pero a papier. Ako však vyzerá grafika takéhoto riešenia? Nie sú to poväčšine úryvky textu, slová, odrážky, sem-tam nejaká šípka a to všetko v jednej farbe? Takýto prístup by sme mohli prirovnať k pokusu odbehnúť maratón na jednej nohe. Možno sme lenivý zabezpečiť si farebné perá, alebo sa bojíme, že by sme vyzerali príliš detinsky? Nikto asi nebude pochybovať o význame farieb na nasledovnom obrázku:
Značka osobný rozvoj