Vyššiu životnú úroveň a komfort, ktoré dnes zažívame máme len vďaka mohutnej vzájomnej a viacgeneračnej spolupráci. Ako jednotlivci by sme toho asi veľa nedokázali. Úroveň a schopnosť spolupráce je kľúčová. Ako to však vyzerá? Nuž, rôzne. Inak je to v rodine, inak v škole, rôznych firmách či na otvorenom trhovom ihrisku a na mnohých miestach by sa asi, žiaľ, viac ako o spolupráci dalo hovoriť o súťaži a intrigách. Stále ma pokúša myšlienka, ako by to mohlo vyzerať, keby sme menej súťažili a viac spolupracovali, a ak súťažiť, tak nie o vyššie priečky kariérneho či biznis rebríčka, ale o to kto lepšie a účinnejšie pomôže druhým okolo seba.
Čo nás však motivuje? Čo ľudská bytosť chce? Peniaze, status, moc, uznanie či prevahu nad ostatnými? Asi, aspoň poniektorí. Inak si neviem vysvetliť, ako niekto dokáže napríklad produkovať jedovaté potraviny, budovať tvrdý farmaceutický biznis na utrpení druhých, alebo vytvárať nevýhodné kooperačné platformy, kde profitujú len „mocní“ s výhodnejším postavením na úkor „slabšej“ väčšiny. Opravdivá a trvalá radosť však prúdi zo služby druhým. Vedeli by o tom porozprávať tí, čo sa s láskou starajú o svoje deti, blízkych, alebo chorých.
Sme rôzni a každý vie čosi iné. Je nezmyselné hádať sa kto má v rodine väčšie zásluhy či „skóre“, či je to otec, ktorý chodí do práce a zarába alebo mama, ktorá sa zatiaľ stará o domácnosť a malé dieťa. Takisto napríklad v práci. Kto sa viac podieľa na obchode? Ten čo je v teréne, navštevuje zákazníkov a stará sa viac o technickú podporu, alebo ten čo rieši viac administratívu a vybavuje ponuky či objednávky? Nezmyselná otázka, potrební sú obaja. A pritom nie je nič neobvyklé vidieť rôzne nástenky s rebríčkom typu „najviac cenových ponúk vytvoril..., či najlepší zamestnanec roka.“ Aké prostredie vytvárame okolo seba? Motivujúce k vzájomnej službe a spolupráci, alebo podporujúce individualizmus, rivalitu a snahu kto z koho?
Snažme sa aby naše myslenie zodpovedalo takzvanej mentalite hojnosti a nie mentalite nedostatku. Úspech a prosperita neznamená dosiahnutie rôznych povrchných a čudne stanovených kritérií a ak niekto dosiahne opravdivý úspech, tak to neznamená prehru ostatných. Nebuďme súťažiace individuality, ale jeden spolupracujúci celok, ktorý sa môže jedine tešiť z úspechov svojich členov, lebo tým predsa prispievajú k jeho spoločnému dobru. Ako ideme budovať prostredie, kde by sme nesúťažili o vlastný status, ale kto lepšie pomôže svojmu kolegovi, partnerovi či priateľovi stať sa úspešným?
