Takýto prístup má snáď zmysel, keď ide o nejakú verejnú diskusiu, kde chceme presvedčiť publikum a nie partnera. Ak sa ale potrebujeme dohodnúť, alebo by sme dokonca radi niekoho dostali späť na „správnu cestu“, takto to fungovať nebude. Človek túži po ocenení, uznaní a pochopení a väčšinou takéto čosi vyhodnotí ako útok proti svojej osobe, preto už z princípu bude brániť svoje práva a snažiť sa „neprehrať“. Ak aj nie nahlas, tak vo vnútri určite. Trochu inú cestu volia zasa obchodníci, ktorí sú v inej pozícii. Metódy, ktoré používajú fungujú, pokiaľ ich však používajú neúprimne či dokonca na manipuláciu, konečným výsledkom bude aj tak roztrpčenie a nedôvera. Ako teda toho druhého presvedčiť?
Prvým úspechom je dosiahnuť u druhej strany férové počúvanie. Jedna zo zásad hovorí: „Najskôr sa snaž pochopiť a až potom byť pochopený.“ Pochopiť neznamená súhlasiť. Snažme sa pri tom nájsť veci, na ktorých sa zhodneme a ktoré môžeme oceniť. Ak sme úprimní a vážime si druhých, aj keď sme presvedčení, že niektorým veciam nerozumejú alebo sa mýlia, takýmto prístupom otvoríme dvere a odblokujeme cestu, keď príde náš ťah. A že príde, si môžeme byť takmer istí. Je to jeden zo zákonov reciprocity a snahy odvďačiť sa, ktorý funguje u normálnych ľudí. Svoj pohľad prednesme neutrálne a pokorne, pričom dajme priestor druhému vyjadriť sa a prerozprávať ako tomu porozumel. Pri takejto diskusii sa veľmi ľahko stane, že nakoniec my sami zmeníme alebo poopravíme názor a môžeme sa spoločne posunúť do novej roviny poznania a pritom posilniť naše priateľstvo.
Mnohí toto poznáme a v profesionálnom živote aj často používame. Je smutné, že na to občas zabúdame, najmä pri tých najbližších. Akoby sme mali pocit, že tu si môžeme dovoliť určité skratky a ísť priamo na vec. Keď si to tak v hlave premietam je mi to ľúto a premýšľam, ako na budúce zmením prístup napríklad k deťom pri výchove. Že som niekoho rodič, šéf, manžel a pod. ešte neznamená, že tieto princípy prestali platiť.
