Na túto otázku asi neexistuje záporná odpoveď. Veď kto z nás by chcel byť farboslepý? Silu farieb je najlepšie vidieť u malých detí, kde vždy platí farebnejší rovná sa lepší. Potom len krútime hlavou, akú zmrzlinu či sladkosti si poväčšine vyberú. S rastúcim vekom sa to však trošku mení a to nielen pri zmrzline, ale aj v grafickom či písomnom prejave, kde veselé farebné obrázky postupne nahradí čierne alebo modré „seriózne“ písmo, kde by sa o láske k farbám dalo oprávnene pochybovať. Písomný prejav však používame okrem uchovávania informácií či písania románov aj pri učení sa, alebo riešení zložitejších problémov. Každý z nás určite pozná ten okamih, keď si už na „to“ musí zobrať pero a papier. Ako však vyzerá grafika takéhoto riešenia? Nie sú to poväčšine úryvky textu, slová, odrážky, sem-tam nejaká šípka a to všetko v jednej farbe? Takýto prístup by sme mohli prirovnať k pokusu odbehnúť maratón na jednej nohe. Možno sme lenivý zabezpečiť si farebné perá, alebo sa bojíme, že by sme vyzerali príliš detinsky? Nikto asi nebude pochybovať o význame farieb na nasledovnom obrázku:
Bola raz jedna škola. Na telesnej výchove sa učilo behať, liezť a plávať a zo všetkého sa vyžadovali primerané výsledky. Veverička bola vynikajúca v lezení, ale nešlo jej plávanie. Aby nemala štvorku z plávania, zanedbávala lezenie a intenzívne sa venovala plávaniu. Takto nakoniec dosiahla v každej disciplíne uspokojivé výsledky. Podobne bola na tom kačka či zajac. Zo všetkých sa nakoniec stali priemerní športovci. Kde sme trávili väčšinu času počas štúdia, alebo čo vyžadujeme od detí? Trénovať to čo ide bez problémov, alebo tam kde to nejde? A ako potom vyzerá náš pracovný život? Máme možnosť robiť to čo nás baví, alebo to proste cez ten deň nejako vydržíme, však živiť sa niečím treba? Koľko ľudí by neprestalo chodiť do práce, alebo by robilo to čo robí rovnakým spôsobom aj naďalej, keby sa stalo, že by už viac neboli na túto prácu existenčne odkázaní ?
Hans, majiteľ strojárskej firmy, mi raz s určitou dávkou humoru rozprával, že by ho zaujímalo, ako prenášať znalosti: „Predstav si, že z nejakého dôvodu prídeš o kľúčového zamestnanca, alebo potrebuješ vychovať ešte jedného takého. Ako len uchovať a preniesť jeho know-how?“ Tento školský rok som chvíľu pomáhal s technickou pomaturitnou výukou. Snažili sme sa o „prenos znalostí“ z oblasti elektrických pohonov a asi najväčším problémom tohto prenosu bola pasivita študentov. Napriek neustálym výzvam a dostatku priestoru nepadla jediná otázka. Chápem obavy z verejného zapájania sa do diskusie, sám mám s tým problém, preto chcem veriť, že otázky boli aspoň vo vnútri. Je teda transfer znalostí, o ktorom sníva Hans, možný?
Viacciferné čísla bez nejakej logiky, či matematického pravidla sú pre väčšinu z nás nezapamätateľné. Dátumy v dejepise, alebo rôzne číselné údaje napríklad pri absolvovaní skúšok odbornej spôsobilosti, bývali pre mňa vždy predmetom frustrácie. Načo sa to mám učiť, keď si to môžem nájsť v dokumentácii, či na internete? Takto som sa povznášal nad svojou neschopnosťou. Časom som však zistil, že by sa táto schopnosť veru aj zišla. Keď mi niekto chcel nadiktovať dôležité telefónne číslo a nemal som možnosť poznačiť si ho, keď som chcel pôsobiť „profesionálnejšie“ a vedieť nejaké technické detaily z hlavy, alebo som pri obchodnom rokovaní uvidel konkurenčnú ponuku. Verili by ste, že táto „pamäťová úloha“ môže patriť medzi tie najjednoduchšie?
Peter Drucker, profesor sociálnych vied a manažmentu, dnes hovorí o znalostnej ekonomike (knowledge economy). Iní zasa spomínajú dobu inteligencie, ktorá je logickým vyústením informačnej revolúcie. Informácie máme dnes dostupné takmer všetci rovnako, a tak vyhrávajú tí, ktorí ich vedia lepšie a rýchlejšie pretaviť do znalostí a kreatívne využiť. Paradoxne dnes mnohí varujú, napríklad aj dcérkina pani učiteľka na rodičovskom združení, že nám vyrastá pomerne problematická generácia. Ťažkosti so sústredením, čítaním, disciplínou, či motiváciou. Víkendové zážitky detí sú zredukované do jedného slova: počítač. Bude to naozaj doba inteligencie?