Zasa nedávaš pozor? Musíš sa viacej sústrediť! Každý z nás už toľkokrát počul podobné slová. Sedieť a učiť sa, keď sa cez okno nesie zápal hrajúcich sa detí, vzduch je plný vône a srdce sa teší z čerstvej lásky...? Ako skrotiť pozornosť, aby neposkakovala ako divoký kôň, ale plynula ako rieka k svojmu cieľu? Nie je to síce ľahká úloha, ale niečo spraviť môžeme.
Brat Štefan študoval ekonomickú univerzitu v Banskej Bystrici. Od malička bol fanúšikom kníh a čítania, takže jeho rukami prešlo celkom zaujímavé množstvo rozmanitej literatúry. Pri vzájomných rozhovoroch som sa raz opýtal, či nepozná nejakú literatúru, kde by sa spomínalo ako sa rýchlejšie a lepšie učiť, alebo využiť náš mozgový potenciál. Po skončení školy som totiž veľmi rýchlo zistil, že nadobudnuté vedomosti pre prax akosi nestačia. Potreba učenia sa tu bola opäť v plnej svojej kráse a ešte naliehavejšia. Cítil som, že by to chcelo akýsi inteligentnejší prístup ako doposiaľ. Medzi rôznou literatúrou, ktorou ma zahrnul, bolo aj jedno staršie vydanie Myšlienkových máp od Tonyho Buzana. Knižka ma zaujala, väčšinou som s jej obsahom súhlasil, ale získané vedomosti ostali určitý čas bokom. Častý koniec nášho štúdia.
Je teplý slnečný podvečer, ktorý som sa rozhodol stráviť s deťmi v záhradke. Mysľou mi však stále prelietavajú problémy z práce, otázky o budúcnosti, lepšom bývaní, či finančnom zabezpečení rodiny. Mnohé z myšlienok stimuluje vzdialený hluk stavebných strojov jedného veľkopodnikateľa, ktorí si tu neďaleko stavia akési rodinné impérium. Tok myšlienok zrazu preruší štvorročný synček svojou prosbou o otvorenie pieskoviska. Idem teda splniť malé želanie, myseľ však opäť rieši spomínanú tému. Zrazu ďalšie prerušenie: „Ocko našiel som slimáčika!“ Široký úsmev, žiarivé očká a v rúčke maličká farebná ulitka s jemňučkými pásikmi. To ma prinúti zabudnúť na svoje sny a obdivovať prírodu spoločne s ním. „Vieš a keď príde malá Saška, tak jej toho slimáčika dám a ona sa bude tešiť.“ Zvyšok večera už naplno venujem svojim deťom.
Veď ja to už dávno viem. To nie je pravda. Nie, toto je takto. Čo on už len o tom môže vedieť... Toto sú časté a mnohokrát automatické reakcie, ktorými triedime informácie okolo nás. Zvlášť tie, ktoré sa dozvedáme prostredníctvom osobného kontaktu s inými. A práve takýto postoj je najväčším nepriateľom nášho rastu a učenia sa.
Je hodina slovenského jazyka. „Dnešnou slohovou prácou bude úvaha na tému viacej byť, ako sa zdať,“ diktuje úlohu pani učiteľka. Beriem do ruky pero a po krátkom premýšľaní začínam: Dnešná doba kladie priveľký dôraz na vonkajší dojem, akým človek pôsobí na svoje okolie, napríklad na zákazníka, pričom jeho skutočný vnútorný postoj k nemu sa sotva spomenie... Hm, a ako ďalej? Čítam napísaný text dookola a zúfalo hľadám ďalšiu tvorivú niť myšlienok. Medzitým ma ešte napadne čosi o osnove, ale to sa mi zdá zbytočné. Akosi som si to nevzal za svoje. Takto nejako bojujem až do konca. Na záver čítam svoj výtvor a hodnotím. Tu som sa zbytočne rozpisoval, tu by bolo potrebné pár myšlienok pridať a podobne. Najradšej by som začal odznova.
Značka vzdelávanie