Jeden môj kamarát mi nedávno rozprával, ako zaujímavo učil akýsi kórejský manažér svojho podriadeného životným prioritám: „Koľko času stráviš doma, keď nepočítaš hodiny spánku? ... a koľko ho tráviš v práci? ... tak čo ti je potom viac?“ Úsmevné, no jednu vec som si pri tom uvedomil. Keď už má človek stráviť väčšinu svojho života v práci, tak by mal naozaj robiť to čo ho baví, kde sa cíti dobre, čo má preňho zmysel a čo by robil aj keby nemusel. Keď sa však opýtam, či si vedia dotyční predstaviť, že budú súčasnú prácu robiť celý život, veľa zamestnancov v mladšom veku krúti nesúhlasne hlavou. Zaujímavé, že mnohých nakoniec z takéhoto stavu aj tak vykúpi až dôchodok. Ako by to malo ideálne byť?
Ideálny stav nastáva keď nájdeme a rozvíjame svoj jedinečný talent a tento potom dokážeme využívať v službe iným. Takáto služba v nás zapaľuje vášeň, a ak to dáva zmysel aj nášmu svedomiu, dosahujeme opravdivú radosť a vnútorný pokoj. Takúto prácu budeme robiť skvelo a naplno, a preto s najväčšou pravdepodobnosťou nám za ňu budú ochotní aj dobre zaplatiť. Nič nás nemusí zvonku motivovať alebo nútiť. To čo nás motivuje môžeme nazvať akýmsi vnútorným hlasom, ktorý môže a mal by nájsť každý človek na zemi. Ten, kto takýto hlas v sebe objaví, sa zároveň stáva vzorom a inšpiráciou pre ostatných, aby urobili podobne.
Každý človek dostal určité jedinečné dary, ktoré môže ponúknuť ostatným. Asi poznáte evanjeliové podobenstvo o Pánovi, ktorý zveril svojim sluhom talenty a po svojom návrate sa s nimi zúčtoval podľa toho ako kto s nimi naložil. (Mt 25, 14-30) Niektoré interpretácie sú celkom vtipné. Napríklad jeden podnikateľ ním motivoval svojich obchodníkov k vyšším obratom. Skôr si myslím, že ide o využitie jedinečných darov a poznania, ktoré človek dostal. Pokiaľ svoje talenty nerozvíjame a „zakopeme“ nemôžeme náš život prežiť naplno a šťastne. Nezáleží na tom či ich máme päť alebo jeden, dôležité je čo s nimi urobíme. Ako zistíme, aké talenty sme dostali? Môžu pomôcť otázky typu: Aká činnosť ma teší či baví a prináša opravdivý a hlboký pokoj? V čom som dobrý? Čo by som robil aj keby som už nemusel zarábať? Ako môžem svojimi schopnosťami výrazne prispieť alebo pomôcť iným v čase a prostredí v ktorom žijem? Verím tomu, že existujú veci, ktoré môžem spraviť jedine ja? Jeden zamestnávateľ raz odvrkol svojmu nespokojnému zamestnancovi: „Nie sme na teba odkázaní, pozri, cintoríny sú plné nenahraditeľných ľudí.“ Nuž asi potrebovali len jeho ruky a nie jeho jedinečný talent a druhá časť vety je pravda, aj keď sa to používa sarkasticky.
Nie je to ľahké, keď nás od detstva vychovávajú k priemernosti a trh práce či politika firiem často vidí v ľuďoch len akési prostriedky, ktoré treba prispôsobovať a využívať na dosahovanie stanovených cieľov. Dostali sme však aj slobodnú vôľu a môžeme to zmeniť. Stále sa môžeme spoznávať a zlepšovať a tiež si môžeme začať sami vytvárať či ponúkať prácu, kde budeme rešpektovať, rozvíjať a stavať na jedinečnosti zúčastnených. Hovorí sa o dobe múdrosti a vyzerá, že takýto prístup bude podmienkou prežitia. Myslím, že sa tomu môžeme len tešiť. Veď kto nechce žiť naplno? Nielen na dovolenke alebo doma, ale celých 24 hodín. Stále tu je priestor na zmenu. „Rozdiel medzi tým čo robíme a čo sme schopní urobiť by vyriešil väčšinu problémov na zemi.“ (Mahatma Gándhi) Tak teda hurá do toho!
