Ďalšou kategóriou sú veci, ktoré ešte ani nedostali svoj začiatok. Štúdium španielčiny, rôzne zaujímavé knižky, drevená kára, ktorú deti túžia so mnou postaviť a podobne. Zisťujem, že si musím švihnúť, lebo na tú káru už bude za chvíľku asi aj neskoro... A niektorých menej podstatných vecí sa budem musieť jednoducho vzdať :-) Nekonečný kolotoč rôznych povinností, množstvo podnetov, ktoré zúrivo bojujú o pozornosť, občas nejaké zbytočné ciele a mám pocit, že život sa potichu a rýchlo vytráca bez toho, aby som ho vôbec začal naplno žiť. Asi mi uniká niečo podstatné...
Od Petra Ludwiga som počul výrazy ako „hedonická adaptácia alebo cieľoví feťáci.“ Označuje tým nebezpečie prílišnej orientácie na ciele ako také, vedúcej k strate schopnosti tešiť sa. Lepšie je mať radosť z činnosti či cesty a ciele používať skôr ako jej smerovky. Poznajú to napríklad modelári alebo umelci, ktorých viac teší samotná činnosť ako pozerať sa na už hotové diela. Nemal by byť aj život každého z nás cestou takéhoto umelca? Alebo sme tu len na vykonávanie nejakých úkolov, ktoré nám v konečnom dôsledku umožnia nejako „prežiť“?
Nemusíme robiť všetko, čo sa od nás očakáva. V dnešnom svete takmer nekonečných možností treba viac a dôslednejšie ako inokedy hľadať a rozlišovať podstatné a robiť prísnu selekciu. A ak to podstatné nájdeme, treba začať hneď. Keď nie inak, aspoň telefonátom, naplánovaním potrebnej schôdzky alebo nejakým malým krôčikom vpred. Život je príliš krátky na odklady a môže sa stať, že s hrôzou zistíme, že na „keď raz budem veľký...“ sa nám minul čas.
