Rozprával som sa z jednou staršou pani učiteľkou. Má asi dva roky do dôchodku. Opýtal som sa, či jej nebude smutno za prácou. „Veru nie, už mám toho dosť.“ znela odpoveď. „Už vás to nebaví?“ „Baví, ale musíme viac používať počítače a s tým mám problém.“ Často počúvame, ja som už starý, pre mňa nové veci nie sú. No sú aj výnimky. Nedávno som počul celkom úsmevný príbeh o jednej staručkej pani, asi tak v sedemdesiatych rokoch. Išla si kúpiť mobil a chcela nejaký veľký dotykový, aby si mohla čítať maily. Keď mala zaplatiť, vytiahla platobnú kartu. Predajca kartu potiahol cez platobný terminál, na čo ho babička upozornila, že to mohol urobiť aj jednoduchšie, nakoľko karta funguje aj bezdotykovo.
Typický pondelok ráno, čas porady. Na programe je zlepšovanie organizačnej štruktúry podniku. Firma prosperuje a zväčšuje sa, čo so sebou prináša veľké množstvo výziev pýtajúcich riešenie. Miestnosť je plná pre dobro zapálených zamestnancov. Témy sú jasné a väčšina sa snaží podeliť sa o svoj pohľad, alebo potenciálne riešenie. Niektorí tichší ani nemajú šancu dostať sa k slovu. Vzduchom sa nesie dokonalá zmes pohľadov na aktuálnu situáciu, návrhov na zlepšenie prepletených simultánnou kritikou a oponenciou. Hovorovo bez ladu a skladu. Výsledok? Nervozita, zmätok a zopár chabých predsavzatí, aby sme míting neopustili aspoň bez nejakého výsledku.
Žijeme v zaujímavej dobe, keď prácu rúk skoro celkom nahradila práca mysle. Väčšinu fyzickej aktivity predstavuje „ťukanie“ do klávesnice, klikanie myšou a minimálny pohyb potrebný na ovládanie luxusných premiestňovacích prostriedkov. Výpočtová technika intenzívne prenikla aj do našich vzťahov a postupne si rezervuje viac a viac nášho aktívneho času. Schopnosť prežiť je spojená s nevyhnutnosťou rýchleho učenia sa a nutnosťou kreatívnych a inovatívnych zmien. Poznám celý zástup workoholikov, uväznených v kanceláriách dvanásť hodín denne. Firmy a svet biznisu požadujú neustále rastúcu výkonnosť. Náš životný štýl do ktorého sme vťahovaní však spôsobuje práve opak. Čo všetko teda ovplyvňuje našu mentálnu výkonnosť?
Je teplý slnečný podvečer, ktorý som sa rozhodol stráviť s deťmi v záhradke. Mysľou mi však stále prelietavajú problémy z práce, otázky o budúcnosti, lepšom bývaní, či finančnom zabezpečení rodiny. Mnohé z myšlienok stimuluje vzdialený hluk stavebných strojov jedného veľkopodnikateľa, ktorí si tu neďaleko stavia akési rodinné impérium. Tok myšlienok zrazu preruší štvorročný synček svojou prosbou o otvorenie pieskoviska. Idem teda splniť malé želanie, myseľ však opäť rieši spomínanú tému. Zrazu ďalšie prerušenie: „Ocko našiel som slimáčika!“ Široký úsmev, žiarivé očká a v rúčke maličká farebná ulitka s jemňučkými pásikmi. To ma prinúti zabudnúť na svoje sny a obdivovať prírodu spoločne s ním. „Vieš a keď príde malá Saška, tak jej toho slimáčika dám a ona sa bude tešiť.“ Zvyšok večera už naplno venujem svojim deťom.
Veď ja to už dávno viem. To nie je pravda. Nie, toto je takto. Čo on už len o tom môže vedieť... Toto sú časté a mnohokrát automatické reakcie, ktorými triedime informácie okolo nás. Zvlášť tie, ktoré sa dozvedáme prostredníctvom osobného kontaktu s inými. A práve takýto postoj je najväčším nepriateľom nášho rastu a učenia sa.
Značka osobný rozvoj