Veľakrát sa bojíme nového. Čo zasa niekto vymýšľa. Ja poznám túto cestu, načo mám skúšať niečo iné, keď to takto roky funguje? Je to bežné. Je to však aj prirodzené? Keď si všímame malé deti, tie sú novými vecami priam priťahované a fascinované. Všetko chcú vidieť, skúsiť a zažiť. Prečo neskôr tento elán vyhasína? Je to našou pohodlnosťou? Alebo skôr strachom z chýb, neúspechu, kritiky, posmechu a posudzovania? Keby ľudskej bytosti nespôsobovalo učenie prirodzene radosť, asi by sme neboli tak ďaleko ako sme. Spoznávanie nového a učenie sa je pritom kľúčové aj z fyziologického hľadiska.
Pri automatických činnostiach je v mozgu viac aktívna biela hmota (subcortex), ktorá sa nachádza pod mozgovou kôrou (cortex). Pri stretávaní sa s niečím novým či komplexným, je tomu naopak. Musíme sa vysporiadať s niečím, čo nepoznáme a tak sa v mozgu musia vytvárať nové neurónové dráhy, čo má kľúčový vplyv na naše mentálne zdravie. Môžu to byť činnosti úplne banálne, ako je cestovanie na nové miesta, ochutnanie nových neznámych jedál, či pokus naučiť sa nejaký nový šport či činnosť. Alebo robiť rutinné činnosti, ako je napr. čistenie zubov opačnou rukou ako sme zvyknutí. Život okolo nás sa rýchlo mení a tak sme v podstate aj nútení neustále narábať s niečím novým. Prečo by sme však mali mať z toho stres?
Skúsme vidieť zmenu a novosť pozitívne. Každý deň sa môžem naučiť či zažiť niečo iné. Aj keď to bude len drobnosť. Zároveň nespôsobujme zbytočné bariéry ľuďom okolo seba posudzovaním, porovnávaním, hodnotením, posmechom či netrpezlivosťou. Namiesto toho treba radšej pomôcť, povzbudiť, či poradiť. Ide nám to pomaly? No a čo. Každý má inú štartovnú pozíciu a výkonnosť. Dôležité je, že všetci môžeme kráčať smerom dopredu.
