Systém v ktorom žijeme je veľmi komplexný. Ľudia pracujúci kdesi na posledných miestach výrobných podnikov sa po korekciách trhu veľmi ľahko ocitajú bez práce a prostriedkov. Žijú v byte, sú úplne odkázaní na svoju smiešnu výplatu a ak sa z nejakých dôvodov prestane vyrábať, zostávajú na podpore. Sú vo veľmi nevýhodnej pozícii, kde sú ľahko manipulovateľní a často nútení podriadiť sa nevyhovujúcim podmienkam. Na druhej strane je veľa mladých a odvážnych ľudí, ktorí sa neboja rozbehnúť vlastné projekty. Nedávno som sa stretol s kamarátom Jozefom, ktorý mi rozprával o svojom synovi. Nevedel pochopiť prečo odmietol zaujímavú možnosť zamestnať sa, ale radšej pracuje samostatne na rôznych softvérových projektoch. Kamarát Peter mi zasa s hrdosťou rozprával o svojom dome a záhradke, ktoré postupne buduje tak, aby bol čo najsamostatnejší. Dobrá izolácia, vlastná studňa, solárne panely, gazdovstvo a podobne. Ani tak nešlo o ekonomické dôvody, ako skôr o snahu o nezávislosť.
Myslím, že je to určitý pud sebazáchovy, keď sa necítime dobre v príliš komplexnom a neprehľadnom prostredí, kde nemáme veci pod kontrolou. Nevieme čo jeme, nevieme za čo a komu platíme, často nerozumieme prečo máme robiť to čo robíme a nevieme či to od nás budú potrebovať aj zajtra. Po návrate z dovolenky čakalo Ivanu nemilé prekvapenie, keď jej zamestnávateľ oznámil, že kvôli sťahovaniu výroby prichádza o prácu. Pevne verím v renesanciu „domácich gazdovstiev.“ Nemyslím tým ťažkú prácu na poli a okolo dobytka, skôr menšie domáce firmy a intenzívnejšiu lokálnu spoluprácu. Nemôžem si pomôcť, ale mám pocit, že ak má byť človek dobre motivovaný a správať sa zodpovedne, najlepšie je ak pracuje na svojom a má jednoduché transparentné odberateľsko-dodávateľské vzťahy s okamžitou spätnou väzbou. Určite si pamätáte na obchodnú sieť Baumax. Keď som potreboval poradiť, väčšinou sa obsluha dala na „útek“ a musel som ju hodnú chvíľu naháňať pomedzi regály. U nás na dedine mi otvorili aj po pracovnej dobe a aj vždy ochotne poradili. Podobnú rodinnú atmosféru, ochotu a nadšenie z práce bolo cítiť napríklad aj vo firme Blueweb, ktorá má asi 7-členný tím a zaoberá sa tvorbou web stránok.
Samotným kritizovaním si nepomôžeme a veriť, že sa raz ku kormidlu spoločnosti dostanú tí správni ľudia, ktorí dajú veci do poriadku považujem za nezmysel. Samotná loď je zle navrhnutá. Priamo zmeniť mafiánsky systém ovládajúci túto spoločnosť je asi nemožné. To ale neznamená, že nič urobiť nemôžeme. Môžeme budovať paralelný systém, kde oprášime staré dobré recepty, upečieme koláče, urobíme syr z ktorého nás nebude bolieť brucho, jednoducho začneme viac spolupracovať priamo medzi sebou navzájom. Mamičky v materských centrách si napríklad organizujú rôzne burzy a vedia si medzi sebou pomôcť s tým, čo im ide najlepšie a podobne. Začať v malom možno vždy. Postupne sa nám určite podarí vyriešiť aj väčšie výzvy. Ak chceme žiť dôstojne aj v starobe, ak chceme, aby sa o nás niekto postaral, keď budeme chorí, ak chceme z našich detí vychovávať kreatívnych podnikateľov a nie pasívnych zamestnancov, musíme priložiť ruku k dielu. Sadnúť si a spoliehať sa na pomoc a podporu zo strany štátu, alebo čakať investorov so štedrými platmi nepomôže. Vyhrnúť rukávy a do toho... určite niečo vymyslíme.
