Žijeme v zaujímavej dobe, keď prácu rúk skoro celkom nahradila práca mysle. Väčšinu fyzickej aktivity predstavuje „ťukanie“ do klávesnice, klikanie myšou a minimálny pohyb potrebný na ovládanie luxusných premiestňovacích prostriedkov. Výpočtová technika intenzívne prenikla aj do našich vzťahov a postupne si rezervuje viac a viac nášho aktívneho času. Schopnosť prežiť je spojená s nevyhnutnosťou rýchleho učenia sa a nutnosťou kreatívnych a inovatívnych zmien. Poznám celý zástup workoholikov, uväznených v kanceláriách dvanásť hodín denne. Firmy a svet biznisu požadujú neustále rastúcu výkonnosť. Náš životný štýl do ktorého sme vťahovaní však spôsobuje práve opak. Čo všetko teda ovplyvňuje našu mentálnu výkonnosť?
Je hodina slovenského jazyka. „Dnešnou slohovou prácou bude úvaha na tému viacej byť, ako sa zdať,“ diktuje úlohu pani učiteľka. Beriem do ruky pero a po krátkom premýšľaní začínam: Dnešná doba kladie priveľký dôraz na vonkajší dojem, akým človek pôsobí na svoje okolie, napríklad na zákazníka, pričom jeho skutočný vnútorný postoj k nemu sa sotva spomenie... Hm, a ako ďalej? Čítam napísaný text dookola a zúfalo hľadám ďalšiu tvorivú niť myšlienok. Medzitým ma ešte napadne čosi o osnove, ale to sa mi zdá zbytočné. Akosi som si to nevzal za svoje. Takto nejako bojujem až do konca. Na záver čítam svoj výtvor a hodnotím. Tu som sa zbytočne rozpisoval, tu by bolo potrebné pár myšlienok pridať a podobne. Najradšej by som začal odznova.
Veď ja to už dávno viem. To nie je pravda. Nie, toto je takto. Čo on už len o tom môže vedieť... Toto sú časté a mnohokrát automatické reakcie, ktorými triedime informácie okolo nás. Zvlášť tie, ktoré sa dozvedáme prostredníctvom osobného kontaktu s inými. A práve takýto postoj je najväčším nepriateľom nášho rastu a učenia sa.
Je teplý slnečný podvečer, ktorý som sa rozhodol stráviť s deťmi v záhradke. Mysľou mi však stále prelietavajú problémy z práce, otázky o budúcnosti, lepšom bývaní, či finančnom zabezpečení rodiny. Mnohé z myšlienok stimuluje vzdialený hluk stavebných strojov jedného veľkopodnikateľa, ktorí si tu neďaleko stavia akési rodinné impérium. Tok myšlienok zrazu preruší štvorročný synček svojou prosbou o otvorenie pieskoviska. Idem teda splniť malé želanie, myseľ však opäť rieši spomínanú tému. Zrazu ďalšie prerušenie: „Ocko našiel som slimáčika!“ Široký úsmev, žiarivé očká a v rúčke maličká farebná ulitka s jemňučkými pásikmi. To ma prinúti zabudnúť na svoje sny a obdivovať prírodu spoločne s ním. „Vieš a keď príde malá Saška, tak jej toho slimáčika dám a ona sa bude tešiť.“ Zvyšok večera už naplno venujem svojim deťom.
Blog