Jedna staršia pani sa zamestnala v istom rekreačnom zariadení. Na starosti mala poriadok v kuchyni, izbách a každý deň ju čakali rôzne drobné úlohy od zamestnávateľa. “Hanka, poďte vyprášiť koberce!“ „Ale ja ešte umývam riad.“ „Ale toto má teraz prioritu a nakoniec som vaša šéfka, takže keď vám niečo poviem treba poslúchnuť.“ Podobný prístup som zažil aj na vlastnej koži, na začiatku svojej pracovnej kariéry. Koniec koncov ľudské zdroje sú tu od toho, aby plnili úlohy pre svojich zamestnávateľov. Výsledok? Nespokojnosť na oboch stranách, hry kto z koho a práca vykonaná na úrovni minima potrebného na prežitie. V tých úspešnejších spoločnostiach to však našťastie vyzerá trošku ináč.
Raz večer sme spolu s bratom dostali akúsi filozofickú náladu a začali rozprávať o rôznych životných otázkach. Peter si zaspomínal, ako sa mu jeden podnikateľ sťažoval, ako bolestne vníma nedostatok času počas ktorého by sa mohol venovať rodine. A keď si aj nejaký čas naveľa nájde, potom ho zas zožiera pocit, čo všetko mohol urobiť, a ako mu stojí práca. Často zanedbávame vzťahy a zdravie kvôli práci a kariére a keď aj nie, tak to väčšinou vnímame ako akýsi konflikt záujmov kde rodina, práca či oddych súperia o svoje miesto v našich životoch. Je však vnímanie konkurenčného boja týchto jednotlivých oblastí správne?
Autom prechádzam nádhernou kopcovitou krajinou a slnečnú atmosféru dotvára jemná hudba z rádia. Cestujem na letisko, kde mám vyzdvihnúť kolegu z Nemecka a poobede nás čaká príprava obchodnej prezentácie na zajtrajšie stretnutie v jednej firme. Celý týždeň je perfektne naplánovaný, keď tu pokojnú atmosféru rozorve nečakaný telefonát s urgentnou žiadosťou o pomoc. Je po plánoch. Nasleduje škrtanie, presúvanie, plátanie a žonglovanie s jednotlivými úlohami, aby sa nakoniec aj tak nič nevymklo pôvodným zámerom. Nakoniec nasleduje výbuch hnevu so želaním mať svoj život pod kontrolou a neposkakovať ako pajác, čo plní plány a túžby vplyvnejších. Dožijem sa toho vôbec niekedy?
Slovo líder alebo šéf väčšinou nebudí príjemné emócie. Je to asi vďaka nie príliš dobrým skúsenostiam z mnohých miest a situácií v našom živote. Spomienky zo školských čias či zo zamestnania hovoria o kríze takzvaných hierarchických vzťahov. Jednoducho nikomu z nás nie je príjemné ak má niekto moc riadiť, či ovplyvňovať náš život proti našej vôli. Koniec koncov úloha vodcu je aj tak niekde úplne inde. Keď je dieťa v úzkych, beží za ockom či mamou po radu a pomoc. Vodca by mal byť majster, ktorého hlavnou úlohou je služba iným, keď im svojou múdrou radou a oporou pomáha na ceste životom, či už sa jedná o výchovu, vzdelávanie alebo zamestnanie. Model ideálneho vodcu výstižne a pútavo opísali Ken Blanchard a Phil Hodges v diele Viesť ako Ježiš. Spomínanú knižku som dostal nedávno k narodeninám a odporúčam prečítať si každému. Nakoniec každý z nás je povolaný byť vodcom, či už vo vlastnej rodine, v priateľských spoločenstvách alebo poniektorí aj formálne vo svete biznisu. Čo to teda znamená byť vodcom?
Každý z nás vie oceniť jednoduché a účinné nástroje. Pozriem a vidím, na to ako to funguje prídem jednoduchou logickou úvahou, hovorovo povedané, stačí mi sedliacky rozum. Už dávnejšie poznám metódu plánovania, či akéhosi časového a produktívneho manažmentu od Davida Allena – Getting Things Done (ďalej GTD). Kamarát Štefan z Košíc mi nedávno o nej nadšene rozprával v spojitosti s aplikáciami DropTask či Evernote. Existuje viacero softverových nástrojov, samotná technika je však technologicky neutrálna a môže fungovať aj so starou klasikou, perom a ceruzkou. Možno tiež povedať, že je to akýsi systém myslenia či sebaorganizácie. Mnohí ju určite poznáte a tým, čo o nej ešte nepočuli, by som ju rád v krátkosti predstavil.
Blog