Máme mobily, počítače, rýchly internet a autá, ale ušetrilo nám to aj viac času? Poznám sa s mnohými technikmi, či odborníkmi zo sveta priemyselnej výroby a nepoznám jediného, čo by sa sťažoval na jeho prebytok. Takmer každý nevie čo skôr a ich nadčasy už dávno presiahli zákonom povolené limity. Tie lepšie spoločnosti im zabezpečili aj kurzy časového manažmentu, kde sa dozvedeli o dôležitosti cieľov a priorít, o efektívnom plánovaní a organizovaní, delegácii, disciplíne, či ako sa motivovať a prekonávať váhavosť. Prekonať čas dozrievania však nejde. Nepodarilo sa to ani komunistickým poľnohospodárom v rámci snahy o neustály rast výnosnosti a nepodarí sa to ani moderným manažérom pri naháňaní neustáleho hospodárskeho rastu.
Benediktínsky mních Anselm Grün vo svojej knihe Time management jako duchovní úkol upozorňuje aj na nebezpečenstvo rýchlosti. Neprimerané tempo je pre nás istým spôsobom pasca. Duša človeka má svoje vlastné zákonitosti a dnes veľakrát „nestíha“ za rýchlosťou, do ktorej nás vťahuje netrpezlivosť a snáď aj chamtivosť ľudstva. Ak chceme, aby naše úsilie prinieslo požadovaný výsledok, musíme jednoducho rešpektovať aj čas dozrievania. V spomínanej knihe ma zaujala metafora prirovnávajúca prácu k ovociu. Najlepšie chutí, keď dozrie jej čas.
Keď sa spomenie time management, nemáme náhodou na mysli urobiť čo najviac práce v čo najkratšom čase? Vieme rozpoznávať, čo už dozrelo a je nutné spracovať a s čím ešte počkať? Ako dokážeme odhadnúť primerané tempo pre seba, alebo svojich spolupracovníkov? Odpovede na podobné otázky nám umožnia zažívať nielen chronos (plynutie času) ale aj kairos (kvalitu okamihu). Radosť z dobre a premyslene vykonanej práce a zo spokojných zákazníkov.
