Ako deti sme často začínali svoje sny touto vetou. A nielen sny, vyjadrovali sme tým aj určitú nespokojnosť s aktuálnym stavom a odhodlanie to zmeniť akonáhle budeme môcť. Nedávno som si akosi spontánne uvedomil, že tento vzorec myslenia sa stále podvedome objavuje v mojej mysli, hoci zo štatistického hľadiska už mám skoro polovicu života za sebou. Kedy teda už budem konečne „veľký“? Najskôr to bolo spraviť vodičák, potom „výšku“, nájsť si prácu, založiť rodinu, teraz je to postaviť dom, vybudovať firmu... Popri takomto zameraní a dosahovaní cieľov zažijem veľa pekných vecí, ktoré si však, žiaľ, uvedomím až pri pohľade späť. Zabudol som sa z nich tešiť, keď boli v čase „teraz“.
Jeden cudzinec sa pri vstupnej bráne pýta starého človeka: „Chcem sa prisťahovať do vášho mesta, aký ľudia tu žijú?“ „A aký žili tam odkiaľ prichádzaš?“ „Dobrí.“ „Tak len smelo ďalej, aj tu takých nájdeš.“ Po istom čase prišiel ďalší cudzinec s tou istou otázkou a dostal rovnakú protiotázku: „A aký ľudia žili tam odkiaľ prichádzaš?“ „Joj, veru zlí, nepríjemní..“ „Tak to tu radšej nechoď, aj tu sú takí,“ odporučil mu starec. Dôležitosť a vážnosť našich myšlienok nám pripomína aj sväté písmo napríklad v týchto veršoch: Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah. (1Jn3,15 ) Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci.(Mt5,28)
Jedna obetavá a starostlivá zdravotná sestrička raz ťažko ochorela a sama sa dostala medzi pacientov v nemocnici. Jej práca ju bavila, mala rada ľudí a starostlivosť o nich jej prinášala veľa radosti a pokoja. Presun na druhú stranu, kde už nemohla slúžiť, ale sama potrebovala intenzívnu starostlivosť, jej padol veľmi ťažko. Prišli depresie a svojou náladou začala ošetrujúcim značne komplikovať ich prácu. Žiadne rozhovory a rady nezaberali, až ju raz navštívil istý priateľ, ktorý jej namiesto ľutovania a márneho povzbudzovania naznačil, že odmietavým správaním vlastne dáva najavo akoby práca, ktorej sa celý život venovala, nemala cenu a že pacientom môže pomôcť nielen jej činnosť, ale aj postoj, ktorým ukáže, že aj utrpenie má svoj zmysel.
Na konci školenia mi raz jeden účastník sklamane povedal: „Nemyslel som si, že za tým bude toľko námahy. Očakával som, že nám len poviete nejaký účinný postup a automaticky mi to učenie pôjde lepšie.“ Rýchle a ľahké riešenia máme radi a postupne si na ne aj zvykáme. Potrebujeme nejakú informáciu, recept či radu? Vytiahneme z vrecka mobil, naťukáme otázku do Googlu a je to. Bolí nás hrdlo či hlava? Premýšľame, ktorá tabletka najrýchlejšie zaberie a utekáme do lekárne. Chceme chlieb, mlieko či ovocie? V obchodoch to všetko máme ihneď na dosah. Predstava ako funguje svet sa zmenila.
Americký študent Joseph Cambell ešte v roku 1949 prišiel s postrehom The Hero with a Thousand Faces (hrdina s tisícimi tvárami), inak známym aj ako cesta hrdinu, v ktorom popisuje všeobecný model rozprávok, povestí či mnohých iných literárnych diel. Hrdina žije všedný život, až raz príde okamih zmeny, volanie dobrodružstva, dospelosť, nespokojnosť či nečakaná výzva. Po určitom váhaní a obavách sa vydáva na náročnú cestu, na ktorej ho sprevádzajú rôzni radcovia či mentori. Postupne prichádza okamih, akási hranica, kde sa stráca pevná pôda pod nohami, svet je neznámy a prichádzajú skúšky a problémy vedúce až na hranicu smrti, na ktorej napokon nachádza riešenie a nový život. Prejdená cesta mení hrdinu, ktorý si naspäť prináša poklad skúseností a schopností meniť svet k lepšiemu.
Značka hodnoty a cieľe