Autom prechádzam nádhernou kopcovitou krajinou a slnečnú atmosféru dotvára jemná hudba z rádia. Cestujem na letisko, kde mám vyzdvihnúť kolegu z Nemecka a poobede nás čaká príprava obchodnej prezentácie na zajtrajšie stretnutie v jednej firme. Celý týždeň je perfektne naplánovaný, keď tu pokojnú atmosféru rozorve nečakaný telefonát s urgentnou žiadosťou o pomoc. Je po plánoch. Nasleduje škrtanie, presúvanie, plátanie a žonglovanie s jednotlivými úlohami, aby sa nakoniec aj tak nič nevymklo pôvodným zámerom. Nakoniec nasleduje výbuch hnevu so želaním mať svoj život pod kontrolou a neposkakovať ako pajác, čo plní plány a túžby vplyvnejších. Dožijem sa toho vôbec niekedy?
Slovo líder alebo šéf väčšinou nebudí príjemné emócie. Je to asi vďaka nie príliš dobrým skúsenostiam z mnohých miest a situácií v našom živote. Spomienky zo školských čias či zo zamestnania hovoria o kríze takzvaných hierarchických vzťahov. Jednoducho nikomu z nás nie je príjemné ak má niekto moc riadiť, či ovplyvňovať náš život proti našej vôli. Koniec koncov úloha vodcu je aj tak niekde úplne inde. Keď je dieťa v úzkych, beží za ockom či mamou po radu a pomoc. Vodca by mal byť majster, ktorého hlavnou úlohou je služba iným, keď im svojou múdrou radou a oporou pomáha na ceste životom, či už sa jedná o výchovu, vzdelávanie alebo zamestnanie. Model ideálneho vodcu výstižne a pútavo opísali Ken Blanchard a Phil Hodges v diele Viesť ako Ježiš. Spomínanú knižku som dostal nedávno k narodeninám a odporúčam prečítať si každému. Nakoniec každý z nás je povolaný byť vodcom, či už vo vlastnej rodine, v priateľských spoločenstvách alebo poniektorí aj formálne vo svete biznisu. Čo to teda znamená byť vodcom?
Práve som zaparkoval auto pri jednom väčšom obchodnom centre. Vedľa postála staršia červená mazda a nižší tmavší pán kladie otázku: „Šéfe, ako sa ide na Nitru?“ Tuším o čo ide, ale takáto otázka automaticky vyžaduje odpoveď. Tak to aspoň máme vo zvyku. Nasleduje pár ďalších zdvorilostných a nakoniec končím, ani neviem ako, s akýmsi holiacim strojčekom v ruke ako gesto veľkorysej odmeny za ochotu a čas. Tým to ale nekončí, sú tu ešte „švajčiarske“ hodinky, kopec kadejakých rečí a na záver jasná žiadosť o "vrátenie" pozornosti formou nejakého finančného príspevku vo výške aspoň 50€. „Veď hádam ma nepokladáte za nejakého bezdomovca?“ Hoci opätovanie daru a pozornosti je z hľadiska slušnosti silný záväzok, tu už slušnosť končí a nasleduje rázne odmietnutie takejto manipulatívnej formy predaja. Jemnejšie spôsoby, ale s podobným princípom na nás čakajú napríklad aj v luxusných sklenených budovách. Dokonca počas písania tohto článku ma telefonicky vyrušila jedna pani so žiadosťou o akýsi prieskum. Je mi ľúto ľudí, ktorí sa musia živiť takouto činnosťou (silno pochybujem, že ich to baví) a preto som jej nechcel kaziť deň svojou nevrlosťou či odmietnutím. Prieskum sa mal týkať zdravého životného štýlu, ale celý sa skončil len zistením vekovej kategórie, priradením telefónneho čísla k menu a počtu ľudí v domácnosti. O zdravom štýle ani najmenšia zmienka. Čo robia s týmito údajmi? Aký je ich reálny úmysel? Napriek súcitu s operátormi sa viac nemienim zúčastňovať žiadnych telefonických prieskumov. Z princípu. A čo tá, asi najrozmernejšia bláznivá hra s dlhmi, daňami, pochybnými projektmi, korupciou a infláciou?
Niekoľko dní po odoslaní cenovej ponuky nastal rozhodujúci deň. Kamarát Peťo sadá za počítač a čaká ho neúprosná elektronická aukcia. Konkurenčné ponuky sa stali verejnými a vyhráva ten, kto je ochotný dať najnižšiu cenu. Zmysel je jednoznačný, dotlačiť víťazného dodávateľa k čo najnižšej cene. Alebo iný príbeh: Starší pán Jozef dal dohromady asi pol milióna korún. Niečo zdedil, niečo ušetril a niečo bolo z úspor pre jeho synov. Investíciou do pochybných produktov nakoniec o tieto peniaze prišiel. Obidve strany sa zrejme riadili motívom: „zarobiť čo najviac peňazí, v čo najkratšom čase, za čo najmenšej námahy.“
„Vitajte, dnes sme sa tu zišli preto, aby ste prešli rôznymi testami a úlohami. Na záver si naša spoločnosť vyberie tých najlepších z vás.“ Takto ma ako čerstvého absolventa privítali na druhom kole výberového konania v jednej nadnárodnej spoločnosti. Víťazov čakalo okrem nástupu a príležitosti bojovať o ďalšie priečky rebríčka spoločnosti aj pokušenie uveriť, že sú naozaj tí najlepší a neúspešných zasa pokušenie k pocitu menejcennosti, či nevýraznosti. Ako dieťa som si často spájal pocit menejcennosti, poníženosti a poddanosti s pojmom pokora. Pritom však ide o tie isté mechanizmy pýchy, akurát na druhej strane rovnice. Čo znamená pokora a v čom spočíva jej čaro?
Značka hodnoty a cieľe